OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
„Celý deň sedím na gauči a premýšľam nad najefektívnejším spôsobom, ako stvoriť hudbu, ktorá sa dostane do hlavy. Z komerčného i zberateľského hľadiska. Schmatnem nástroj, ktorý práve potrebujem, nahrám si to vo vlastnom domácom štúdiu a dúfam, že sa to bude páčiť dievčatám i masovým vrahom. Keď mám hudbu hotovú, opäť sadnem na gauč, čumím na South Park, zatiaľčo sa Kris venuje svojim vlastným linkám na zrkadle... Pardon, na nahrávke.“
(Daniel Cardoso, rozhovor pre britský magazín Zero Tolerance z novembra 2005).
Hudba HEAD CONTROL SYSTEM, tvorená dvoma pozoruhodnými hudobnými perzónami Danielom Cardosom (ex-SIRIUS, RE:AKTOR) a Kristofferom Ryggom (ULVER) je skutočne dievčensky prístupná a zároveň rafinovaná a spletitá ako myseľ masového vraha. Netrpezlivo očakávaný album „Muder Nature“ v tomto zmysle môže pôsobiť rovnako „dievčensky“ rozpačito, ako odzbrojujúco a kolosálne. Technický a progresívny prístup k hudbe sa tu miesi so zrozumiteľnosťou pre široké masy. HEAD CONTROL SYSTEM môžu byť veľmi ľahko novými metalovými trendsettermi, napriek tomu, že všetko, čo hrajú, tu už raz bolo. Ironicky, „Murder Nature“ je presne ten album, ktorý (ne)recenzovali kritici, keď nezmyselne označili „Mer De Noms“ a „Thirteenth Step“ od A PERFECT CIRCLE za industriálny, či elektronický. Čo viac si môže želať človek milujúci technický a pulzujúci moderný metal, tajomnosť A PERFECT CIRCLE a neuchopiteľnosť ULVER, než album „Murder Nature“, ktorý mu zo všetkých týchto elementov prináša podmanivý mix?
Album vzrušuje a baví. Tvrdší úvod klame, minimálne od štvrtej skladby sa inšpirácia hudby zvrtne smerom k spomínaným kultovým Američanom, s ktorými majú HEAD CONTROL SYSTEM spoločný i „background“ model (menej známy Cardoso/Howerdel, výhradne produkujúci hudbu v domácom štúdiu + známejší a legendárny Rygg/Keenan, s patentovaným a nenapodobiteľným štýlom spevu a lyriky). Náznaky plagiátu poráža veľmi jasný nadhľad HEAD CONTROL SYSTEM a všadeprítomná dekadencia - jednoducho vztýčený prostredník metalovej postmoderny. Okrem toho, aby som nemusel vymenovávať všetky rozdiely, APC sú viac do umenia, z HCS počuť zábavu a hravú tvorivú energiu, umne a rozvážne využitú kvantitu zvukov a vrstiev.
Zo skladieb okrem vopred zverejnenej „Skin Flick“ a úvodne ničivej "Baby Blue" vytŕča rytmy obmieňajúca „It Hurts“, chytľavá „Watergate“, či americky ťažkotonážna „Wonderworld“. Skladby „Kill Me“ a uzatvárajúca „Falling On Sleep“ zase vykazujú znaky výhradnej produkcie Kristoffera Rygga a v metalových vodách „lovia“ nových potenciálnych fanúšikov minimalistickej tváre ULVER. Po viacnásobnom vypočutí už toho možno nebude až tak veľa čo objavovať, vystúpi však trojrozmerná rozmanitosť a individuálna identita skladieb. Hodnotenie sa odvíja od toho, ktorú z týchto kvalít preferujete. Ak už však za niečo uznať albumu „Murder Nature“ absolutórium, je to dokonale zvládnutá rytmika. Daniel Cardoso je zo všetkého najviac bubeník a dobre to počuť.
Komerčná podmanivosť a fakt, že skrz všemožné rytmické vylepšenia a vrstvenie hudba HEAD CONTROL SYSTEM predsa len pracuje s polotovarmi, odradzuje od bezhraničného nadšenia. Ortodoxní fanúšikovia ULVER to budú mať o to ťažšie, so sonickou náročnosťou „Vlkov“ nemá album v konečnom dôsledku nič spoločné. Napriek tomu je „Murder Nature“ jednoznačný tip. Plné odkazov, parafráz a okatých inšpirácii, stále však veľmi osobité dielo, ktoré do spráchnivelej a trendmi poháňanej metalovej scény prináša trochu vražedne čerstvého vzduchu.
Ešte sa asi načakáme, kým sa Kristoffer Rygg podpíše pod čosi nekvalitné. Plné odkazov, parafráz a okatých inšpirácii, "Murder Nature" je však stále veľmi osobité dielo, ktoré do spráchnivelej a trendmi poháňanej metalovej scény prináša trochu vražedne čerstvého vzduchu.
9 / 10
Daniel Cardoso
- hudba, produkcia
Kristoffer Rygg
- texty, spev
1. Baby Blue
2. Skin Flick
3. Masterpiece (Of Art)
4. Blunt Intrumental
5. It Hurts
6. Watergate
7. Seven
8. Kill Me
9. Wonderworld
10. Rapid Eye Movement
11. Falling On Sleep
Murder Nature (2006)
Vydáno: 2006
Vydavatel: VME / The End Records
Stopáž: 45:21
Produkce: Daniel Cardoso
Zručně provedená nahrávka, ale cosi mi na ní vadí. Asi to spojení Garmova vokálu a ve své podstatě zvukově tradičního (možná mírně progresívního) metalu/rocku, výsledkem čehož je můj pocit, že Garmův projev postrádá to své charakteristické charisma a v některých skladbách je jeho zpěv až nepříjemný. Garm zde jednoduše nedisponuje svou hlavní zbraní, a proto se „Murder Nature“ v mých očích zařazuje do chlívku „zajímavá leč nikoliv úžasná věc“.
Možná jsem byl příliš navnaděn první zveřejněnou ukázkou „Skin Flick“, která z desky dle mého soudu kvalitativně vyčnívá.
V podstate nemôžem polemizovať s ničím, čo je napísané v hlavnej recenzii. Napriek tomu bude verdikt iný; pre mňa HEAD CONTROL SYSTEM postrádajú akúsi ťažko definovateľnú pridanú hodnotu. V porovnaní tvárou v tvár tomu kvalitnejšiemu z "bežného" rocku ani nevytŕčajú, ani nezapadajú, preto je rovnako ľahké vypustiť ich z hlavy, ale i bezhlavo sa zamilovať. Trochu nu-podladených gitár, niečo z amerického "dokonalého kruhu", kúsok Cornella v inak nezameniteľnom Garmovom hlase, štipka Stevena Wilsona... a tak by sa dalo pokračovať. Len toho skutočne svojského primálo.
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.